Vztahy jinak - Libuše Jíšová
| www.vztahy-jinak.cz



Zlosť u dieťaťa ako ho zvládnuť a nastavovať hranice

Ako sa zachovať, keď sa dieťa hnevá? Treba si sadá alebo líha na chodník alebo nechce ísť von z obchodu, nedostalo hračku alebo maškrtu, ktorý si chcelo vyvzdorovať pod. Ako na to?

zlosť dieťaťa - Vztahy jinak

Dieťa potrebuje ku "svojej scéne" diváka

Niekedy situáciu nezvládame a použijeme niečo, čo sme toľko nemali radi, keď sme boli malí, alebo o čom sme si hovorili, že toto nikdy robiť nebudeme. Trebárs keď nás mamička poúčala a umravňovala, že je to hanba, že sa to nerobí, že sa to nesluší a nepatrí. A potom sa k niečomu podobnému uchýlime tiež a dieťa sa snažíme vychovávať vyhlasovaním všeobecných zásad. Prečo? Napríklad preto, že sú nám niektoré veci tak jasné, že už sa nad nimi ani nezamýšľame. Potom ale nedokážeme vyhodnotiť, či sú funkčné, teda či vedú tam, kam chceme dôjsť.
Dieťa potrebuje ku "svojej scéne" diváka, kým tam bude divák, bude hrať, takže najjednoduchšie je zájsť za vedľajšie pult, a potom sledovať, čo bude nasledovať. Dieťa sa vo svojom vývoji prirodzene stretáva s tým, že mu niečo nie je dovolené. To sa mu nepáči a to NE nechce akceptovať, takže to skúša všetkými možnými prostriedkami, niekedy až po to váľanie na zemi.
Keď sa na besedách rodičov pýtam, čo si myslia, že je najdôležitejší vo výchove detí, tak väčšinou počujem, aby boli ich deti šťastné a spokojné. Ak sa spokojnosť stane tou najvyššou hodnotou, tak sa podľa nej tiež všetko riadi. Všetko sa prispôsobuje tomu, aby bolo spokojné dieťa, takže sa potom stáva, že pravidlá vznikajú podľa toho, ako si to praje dieťa, a potom je to teda dieťa, ktoré chce rozhodovať o tom, čo sa kedy kúpi, alebo nekúpi, kam sa pôjde, alebo nepôjde. Dieťa si na to zvyká čím ďalej viac, a keď sa potom rodič niekde "vzoprie poslušnosti", tak dieťa vyvádza ako divé, pretože: "predsa platí, že sa všetko točí podľa mňa. A keď všetko, tak všetko. A keď to rodič nechápe, tak to ja musím ztropit veľký virvál, aby si rodič uvedomil, podľa koho to pôjde ".

Zdá sa vám to prevrátené? Mne áno, akoby to celé bolo pretočené hore nohami. Rodičia sa tak prehnane snažia svoje dieťa pochopiť a porozumieť mu, že sa zo vzťahu rodičov a detí vytratilo úplne obyčajné a prosté, že deti musia poslúchať svojich rodičov. O niečom si môžu rozhodovať sami, ale o niečom ešte nie.


Vymedzte medze svojmu dieťaťu, rovnako ako to robí mačka mačiatkam

Pozorovali ste niekedy mačku s mačiatkami, čo urobí, keď mačiatko prekračuje svoje medze? Jednoducho mu ich vyčlení. Zrejme preto, že nevyhodnocuje, čo si o tom bude mačiatko myslieť, ale pretože vidí, že mačiatko niečo nevidí a že je to urobiť treba.

Rodičia akoby sami nemali dovolené jednoznačne nastaviť pravidlá, možno kvôli tomu, že už by ich deti neboli spokojné, a tak začína rozhodovať dieťa. Na to ale dieťa nemá, toto nemôže zvládnuť, ono skúsenosti ešte nemá, takže na to mať ani nemôže, a tak mu začne byť v tejto pozícii nepríjemne. Hnevá sa, chýba mu pocit bezpečia, nemá sa o čo oprieť, cítia sa ohrozené a "medzi riadkami" volá o záchranu: "tak už mi mamička tie hranice nastav, copak to nevidíš, že sa bez nich nezaobídem, že som bez nich stratený ? Veď ty dobre vieš, že je ťažké sa v tom veľkom svete vyznať a že to bez teba nezvládnem ".


Prečo by sa malo vlastne deťom všetko páčiť?

Je prirodzené, že sa dieťaťu niekedy niečo nepáči a že sa hnevá. Tým, ako mu nastavujeme hranice, tak sa s nimi musí vyrovnávať, musí hľadať, ako sa nášmu požiadavke prispôsobí. Keď treba päťročnému dieťaťu poviem, že pôjde spať a ono sa začne zlostiť, že ešte ísť spať nechce, tak nie je žiaduce ho v jeho emóciu zastavovať, ale povedať, popísať, čo sa teraz deje: "Vidím, že sa ti to nepáči, ale rovnako pôjdeš spať ". A keď sa dieťa spýta prečo, tak si nič nevymýšľať, ale povedať mu to tak, ako to skutočne je. "Pretože som tvoja mamička a o tomto zatiaľ rozhodujem ja". V tejto chvíli nemá cenu vysvetľovať, prečo musia ísť spať. Deti to nemôžu pochopiť práve preto, že sú to deti a ich vývoj mozgu nie je ešte tak ďaleko, aby si pospájali, ako musí ich bunky regenerovať a o čo všetko v spánku ide.

Napadá ma otázka, prečo by sa malo vlastne deťom všetko páčiť? Kde sa tento požiadavka vzal? O tom predsa život nie je, aj my dospelí musíme stále hľadať, ako sa tomu, či onomu prispôsobíme. Tak prečo to nechceme nechať učiť naše deti? Prečo vôbec zabraňujeme deťom v učení?



Viac informácií nájdete na našich stránkach tu  https://www.edb.eu/sk-firma-576315-vztahy-jinak-nespeky



Kontaktný formulár
captcha

FIREMNÉ ČLÁNKY


Výchova nemá dieťaťu uškodiť

Výchova nemá dieťaťu uškodiť

Byť dobrým rodičom nie je jednoduché. Ak si nie ste úplne istí, či idete tou správnou cestou, potom je najlepším riešením navštíviť odbornú poradňu, v ktorej zistíte, kam máte svoje kroky smerovať. Pani Libuše Jíšová sa medziľudskými vzťahmi zaoberá už dlhú dobu.

Vydané 30.10.2019

Vydané 30.10.2019
8 Prezretí