Obecný úrad Supíkovice.
Názov vsi má slovanský základ a je odvodený od osobného mena, pravdepodobne od zakladateľa Šupík, až dodatočne vzniklo nemeckej označenie Saubsdorf. Súčasťou obce bola osada Lomy (do roku 1949 nazývaná Geislersfeld). V rokoch 1976 až 1990 boli súčasťou Supíkovice tiež velké kunětice s osadami Františkov a Strachovičky. Pečatným znakom obce je v zlatom štíte vpravo červená ruža so strieborným semenníkom a zelenými kalichom nad červenú kamenársku palicou, vľavo polovica sliezskej orlica.
Supíkovice sa tiahnu pozdĺž cesty, ktorá odbočuje v Piesočné od komunikácie Jeseník - Mikulovice smerom na sever k Veľkým Kuněticím. Kataster o rozlohe 927 hektárov zaberá jednak severovýchodnej svahy pásma Rychlebských hôr, ktoré je označované ako Sokolský chrbát, jednak západná časť Belsk pahorkatiny neďaleko od údolia rieky Bělej. Stredná nadmorská výška obce je 407 metrov nad morom.
Supíkovice boli už od prvej dochované správy k roku 1284 uvádzané ako biskupský majetok. V mieste dnešného parku a za reštauráciou sa nachádzala tvrz podobná jesenické, ale o ich počiatkoch i ďalších osudoch existuje len niekoľko skôr nepriamych indícií. Najstaršie doteraz zachovalou budovou Supíkovice je čp. 64 - tento dom nájdete v hornej časti obce, je to prvý dom po ľavej strane pri príchode do Supíkovice od Jeseníku.
V roku 1836 bolo v Supíkovice 113 domov a 758 obyvateľov.
Úplne novú cestu nastúpili Supíkovice s ďalšími obcami v okolí v 2. polovici 19. storočia. Vtedy sa táto obec dostala na popredné miesto v dobývaní a opracovanie mramoru, takže si nakoniec vyniesla symbolické označenie "Slezská Carrara". Koncom 19.storočia bolo v tomto mieste už 31. kamenárskych pretekov, čo bolo v tom čase najviac na celom Frývaldovsku - boli to lomy na mramor a spracovateľské podniky žuly a mramoru.
Kamenický priemysel úplne ovládol aj celý ďalší život Supíkovice, aj keď počet zamestnancov v jednotlivých pretekoch nebol nejako veľký. V roku 1885 bola v blízkosti miesta bývalej stredovekej pevnosti otvorená odborná škola pre mramorový priemysel, ktorá sa neskôr premenovala na odbornú školu pre opracovanie kameňa.